Miesta, ktoré si v Bratislave nemôžete dovoliť nevidieť
Bratislavský hrad
Hrad, na kopci nad Dunajom, dominuje panoráme celej Bratislavy. Oblasť hradného vrchu bola obývaná už v mladšej dobe kamennej, prvými známymi obyvateľmi však boli kelti, ktorí na tomto mieste vystavali opevnenú osadu Oppidium. Najstaršia písomná správa sa datuje do roku 907, obsiahnutá v Salzburských análoch, keď pri Bratislave porazili starí Maďari Bavorov. Hranica Rímskeho impéria Lines Romanus prechádzala týmto územím viac ako štyri storočia. V období Veľkomoravskej ríše tu slovanskí obyvatelia postavili pevnosť, ktorá sa stala významným centrom svojej doby. V desiatom storočí sa Bratislava stala súčasťou rozmáhajúceho sa Uhorského štátu. Zo slovanského kniežacieho hradu prestavbami a úpravami postupne vznikol stredoveký hrad.
Počas panovania Žigmunda Luxemburského, v pätnástom storočí, hrad nadobudol dnešnú parametre v rámci neskorogotickej prestavby započatej v roku 1427. Na severnej strane pribudla vstupná brána nazvaná podľa Žigmunda, západná strana bola obohnaná hradbou, na niektorých miestach až sedem metrou širokou. V šestnástom storočí rozhodol kráľ Ferdinand o ďalšej prestavbe hradu tentoraz v renesančnom slohu. V sedemnástom storočí, keď sa Bratislava stala korunovačným mestom, prešiel hrad novými barokovými úpravami. Počas vlády Márie Terézie, bol hrad posledný raz prestavaný vo veľkom štýle. V novom paláci umiestnili obrazáreň, knižnicu a vzácne umelecké zbierky, najmä grafický kabinet miestodržiteľa Alberta Tešínskeho, ktorý neskôr presťahovali do Viedne a dnes je známy pod menom Albertina. Koniec osemnásteho storočia je obdobím úpadku Bratislavského hradu ako korunovačného centra krajiny. Po smrti Márie Terézie tu umiestnil Jozef II. školiace stredisko a seminár katolíckeho duchovenstva. Neskôr hrad slúžil ako vojenské kasárne, až do roku 1811, kedy vyhorel.
Súčasný stav hradu je výsledkom rozsiahlej rekonštrukcie z rokov 1956 - 1968, jeho vzhľad je rovnaký ako po tzv. tereziánskej prestavbe na konci osemnásteho storočia. Súčasťou hradu sú expozície Slovenského Národného Múzea a Múzea dejín.
Hrad Devín
Mohutná pevnosť bola postavená na strategickom mieste, na skale pod ktorou sa rieka Morava vlieva do Dunaja. Devín je významnou slovenskou archeologickou pamiatkou, najstaršie nálezy dokazujú osídlenie tohto miesta už pred sedem tisíc rokmi. V prvom storočí pred našim letopočtom územie obývali Kelti. Počas Rímskej ríše bol Devín dôležitou vojenskou pevnosťou, v období Veľkomoravskej ríše už dôležitím politickým aj administratívnym centrom. Pod názvom Dowina sa spomína vo Fuldských análoch už v roku 864. Po zániku Veľkomoravskej ríše hrad slúžil ako významná hraničná pevnosť Uhorského štátu. V ďalšej histórii hrad často menil majiteľov až do osemnásteho storočia, kedy sa hrad prestali používať a od tých čias sa datuje jeho postupný zánik. Rozpad konštrukcií zavŕšili v roku 1809 napoleonské vojská, ktoré vyhodili hrad do vzduchu. Romantická ruina v rozsiahlom opevnení sa stala vyhľadávaným námetom maliarskych diel, výletným miestom, cieľom vlastivedných vychádzok štúrovskej mládeže. Po dvoch desaťročiach rekonštrukčných prác na záchranu a konzerváciu hradnej ruiny hrad znovu sprístupnili verejnosti a zriadili v ňom aj muzeálne expozície.
Archeologický výskum na tomto mieste neustále pokračuje. V posledných piatich rokoch archeológovia odkryli pozostatky Rímskej veže z prvého storočia, zvyšky hrnčiarských a keramických výrobkov tej doby a základy dávnej osady.
Hrad je pre verejnosť sprístupnený do októbra, kedy sa zatvára na zimné obdobie, od 10.00 do 17.00 cez týždeň a od 10.00 do 18.00 počas víkendov. Vstupné je |2|, zľavnené |0.66|.
Dóm Svätého Martina
Trojloďový gotický kostol bol postavený na mieste, kde pôvodne stál románsky kostol. Stavba bol započatá na začiatku štrnásteho storočia a vysvätená bola v roku 1452. Pri kostole vyrástlo aj niekoľko kaplniek - gotická Svätej Sofie (vdovy po českom kráľovi Václavoi IV., baroková Svätého Jána Almužníka z roku 1732 a kaplnka Svätej Anny. V devätnástom storočí bol kostol regotizovaný.
Dóm v rokoch 1563 - 1830, v období rozpínajúcej sa Osmanskej ríše, slúžil ako korunovačné miesto jedenástich uhorských kráľov a ôsmych kráľovských manželiek. Beethovenova skladba Missa Solemnis bola prvý raz uvedená práve v tomto kostole.
Michalská brána
Michalská brána sa zachovala ako jediná zo stredovekého opevnenia mesta. Gotické základy boli položené v prvej polovici štrnásteho storočia. V rokoch 1511 až 1513 bola veža vyvýšená a po prestavbe v rokoch 1753 až 1758 dostala podobu, v akej ju poznáme dnes, spolu so sochou Svätého Michala na vrchu 51 metrovej veže. V súčasnosti v Michalskej bráne sísli Múzeum zbraní a mestského opevnenia, z veže je nádherný pohľad na staré mesto.
Primaciálny palác
Primaciálny palác na Primaciálnom námestí je postavený v klasicistikom slohu v rokoch 1778 až 1781 na základe návrhov Melichora Hefeleho a arcibiskupa Jozefa Bathyányho. V podkroví sú alegorické sochy autorov J.Köglera a F.Prokopa a vázy autora J. A. Messerschmidta. Na vrchole tympanóna sa nachádza erb Jozefa Bathyányho a kardinálsky klobúk vážiaci 150 kilogramov. V tympanóne sa nachádza mozaika od Ernesta Zmetáka. Sošky anjelov na fasáde držia písmená I – Iusticia (spravodlivosť) a C – Clementia (láskavosť) – osobné heslo kardinála. Vo vstupnej hale paláca je pamätná tabuľa pripomínajúca podpísanie Bratislavského mieru, na nádvorí je renesančná fontána sv. Juraja a v rohu nádvoria vchod do kaplnky sv. Ladislava. Na poschodí je Zrkadlová sieň, ktorá bola svedkom podpísania Bratislavského mieru v roku 1805 medzi napoleonovským Francúzskom a Habsburgovským Rakúskom po bitke pri Slavkove. V roku 1848 tu podpísal dokument o zrušení poddanstva v Uhorsku kráľ Ferdinand I. V reprezentačných priestoroch sú umiestnené zbierky Galérie mesta Bratislavy. Palác je v súčasnosti sídlom primátora mesta.
